Márius Hričovský

Generácie ľudí, ktorí si pamätajú Druhú svetovú vojnu, pomaly odchádzajú. A s nimi aj politika, ovplyvnená poznaním toho, čo veľký konflikt dokáže spraviť s ľudskými osudmi. Táto generačná výmena vedie aj k tomu, že mnohé veci, ktoré boli poučením z vojny, ale aj Studenej vojny, ako keby mizli z historickej pamäte. Ľudia zabúdajú. Bolo by však chybou, keby sme si to, na čo zabúdame (možno pre nedostatok a nízku kvalitu výučby dejepisu na školách, ale aj pre snahy niektorých politických elít deformovať a prepisovať dejiny), museli prežiť znova. Preto je potrebné nezabúdať na dôvody vzniku Európskej únie a na základy, na ktorých stojí.

Nadchádzajúce voľby poslancov Európskeho parlamentu otvárajú (opäť zase raz) v mediálnom priestore diskusiu o tom, akú Európsku úniu chceme či nechceme a či ju vôbec chceme. Samozrejme, každý má právo na svoj názor a je našou povinnosťou toto právo rešpektovať. Obhajoba slobody prejavu ako absolútneho základu demokracie nám ani nedáva inú možnosť.  To, že Európska únia je oázou mieru a prosperity tak dlho, ako to náš kontinent ešte nezažil, však asi nemôže rozporovať nikto. Preto je potrebné tento projekt nie podkopávať, ale modernizovať a reformovať. Podľa hesla „Bude treba veľa vecí zmeniť na to, aby všetko mohlo zostať tak, ako je“. Nemyslím si však, že viac socializmu a byrokracie je tým riešením, ktoré náš spoločný európsky dom zachráni. Riešením je dosiahnutie väčšej participácie občanov na projekte „Európska únia“ a viac slobody a podnikavosti. Úradníci a zákony ešte nikdy nezvýšili konkurenčnú schopnosť ani inovatívnosť. Podľa môjho presvedčenia je riešením veľmi dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity. Je dôležité, aby sa veci verejné viac priblížili k ľudu a aby ľudia viac rozhodovali o dianí v Únii a nevnímali ju len ako panské huncútstvo. Lebo zatiaľ to tak vyzerá. A pohľad bežného občana možno zhrnúť pod čínske príslovie „Hory sú vysoké a cisár (pardon „Brusel“) je ďaleko.“ Ak hovoríme o participácií občanov, Európa by mala byť slobodná aj v tom, že vytvorí predpoklady pre ich osobnú realizáciu, že vytvorí priestor pre ich kreativitu, podnikavosť, osobitosť. Ale nie novými reguláciami, skôr zrušením starých.

Keď som si čítal niektoré volebné heslá pre nadchádzajúce voľby, objavuje sa medzi nimi aj „Menej Bruselu“. Moja skúsenosť je, že  Európska komisia disponuje kvalitným personálom. To, že je to vďaka extrémne nadštandardným schémam odmeňovania, zdaňovania a poisťovania, je iný príbeh. Bohužiaľ, Slovensko svojím vcelku podštandardne financovanými a motivovanými  štátnymi zamestnancami nie je vždy schopné zohrávať rolu rovnocenného partnera Komisii pri diskusii o iniciatívach Európskej únie. Preto našou odpoveďou na „Veľa Bruselu“ môže byť „Menej Bruselu“ v tom zmysle, že by sa skutočne obmedzili iniciatívy na oblasti, kde spoločné riešenia sú efektívnejšie a lepšie ako individuálne (potom by sme neviedli bryndzové vojny) alebo „Viac Slovenska“ skvalitnením fungovania našej verejnej správy ako partnera „Bruselu“.

Spomínam si na dobu, kedy sa princíp subsidiarity – snahy čo najväčšieho priblíženia rozhodovania občanovi – považoval za kľúčový pre budovanie Európskej únie. Subsidiaritu upravuje článok 5 Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtská zmluva). Lisabonská zmluva stanovila právne mechanizmy kontroly aplikácie tejto zásady v praxi. Filozofia delegovania len tých právomocí, ktoré vieme spoločne ako Európska únia  robiť lepšie ako jednotlivé členské štáty. To, že by sa táto filozofia mala rešpektovať aj na úrovni členských štátov, je celkom logické. Ľudia by mali delegovať na vyššiu úroveň len to, čo je tam možné riešiť lepšie ako na nižšej úrovni. Zásadou je však, že o tom, čo vie robiť Brusel lepšie, sa rozhoduje v Bruseli (alebo na Európskom súdnom dvore v Luxemburgu). Tak sa môže stať, že doslova všetko bude posudzované ako nevyhnutné riešiť na úrovni Komisie.  Preto by mala o tejto otázke rozhodovať výlučne Európska rada (samit EÚ). Tá by mala byť garantom dôsledného zachovávania princípu „Brusel rieši len to, čo vie lepšie, ako jednotliví členovia.“ Ale súhlas s tým, čo robí Brusel, by vždy mali vyjadriť členovia a nie orgány, ktoré z vyššej centralizácie len profitujú. Neviem, či je potrebné v trhovej ekonomike, aby Európska únia stanovovala podiel tuku v potravinách či iné detaily, ktoré by sa dali vcelku v pohode riešiť „dole“ na úrovni členských štátov. Možno by sme si to mohli stanoviť aj sami. Mojou víziou je Európska únia, ktorá nechá človeku právo rozhodovať o tom, čo chce a čo nechce, koho má rád a koho nie a čo si môže a čo nemôže myslieť.

Európska únia vznikla ako spojenie národných štátov s ich špecifickou kultúrou v tom najširšom rozsahu. Je združením subjektov, z ktorých každý má svoju vzácnu polohu, prírodu, ľudí.  S osobitou literatúrou, hudbou, výtvarným umením, architektúrou, stravovaním. So sebe vlastnými zvykmi a aj správaním, históriou a aj hrdosťou na tú svoju históriu. Táto rôznosť robí Európu takou vzácnou lokalitou. Napriek tomu, že žijeme v jednej Únii a máme jeden pas, je potešením po Európe cestovať a tieto špecifiká objavovať. Subsidiarita musí smerovať aj k tomu, že tieto vzácnosti musia byť chránené a nedotknuteľné. Nemôže byť naším cieľom všetko spriemerovať a vytvoriť ekonomický priestor pre niekoľko veľkých korporácií, reštauračných a hotelových sietí, hollywoodsku filmovú kultúru (či nekultúru). Testovanie typu: “Je naozaj nevyhnutné, aby toto riešil Brusel? Nevedia si to jednotlivé členské krajiny problém riešiť individuálne? Treba smernice alebo nariadenia alebo postačuje aj príručka „najlepšej praxe“, ktorá pomôže krajinám orientovať sa, ale nebude ich zväzovať?“ by malo byť neustálou súčasťou fungovania celej organizácie.