Márius Hričovský

Obete na životoch medzi novinármi sa množia. Malta, Slovensko, Írsko. Áno, každý ľudský život je rovnako vzácny a každá smrť prichádza nevhod. Ale s novinárom zomiera ešte aj niečo, čo má inú, špecifickú hodnotu. Hodnotu života spoločnosti. Sloboda prejavu. Salman Rushdie, spisovateľ, na ktorého za publikovanie románu „Satanské verše“ Ajatoláh Rúholáh Chomejní, náboženský vodca Iránu v roku 1989 vyhlásil fatwu a ktorý od tej doby žije vo Veľkej Británii pod ochranou polície, je presvedčený, že „sloboda prejavu je život sám“.

Tí starší z nás si pamätajú, ako nás hneval obmedzený a modifikovaný prístup k informáciám a obmedzené možnosti prejavu. Aj keď takáto nesloboda viedla k protestu, ktorý musel byť skrytý v umeleckých inotajoch či vtipoch. Piesne Karola Kryla sú asi najväčším pomníkom tomu, ako umelec dokáže svoj protest skryť do básnických obrazov. Rok ´89 bol o slobode. Ale predovšetkým o slobode prejavu. Som pevne presvedčený, že sloboda prejavu je základom demokracie. Sú ako siamské dvojčatá- nemôžu jedna bez druhej existovať. Kto tvrdí, že áno, ten klame. Bez slobody prejavu nebude demokracia a obávam sa, že bez demokracie nebude sloboda prejavu. Áno, sloboda prejavu prináša zo sebou aj prejav, ktorý sa niekomu nemusí páčiť. „Sloboda prejavu obsahuje aj slobodu uraziť ľudí“ (Brad Thor).  A môže produkovať nepravdy, ohovárania. Aj veci škodlivé pre spoločnosť. Ale ak sa vďaka slobode prejavu šíria nezmysly ako odmietanie očkovania, uletené stravovanie, choré spoločenské a politické názory či obdiv k totalitným ideológiám, treba sa tomu postaviť. Proti nezmyslom sa dá však postaviť len otvoreným dialógom a nie akoukoľvek formou totality. Nie ideológiou zákonných zákazov, čo sa nesmie hovoriť, a zákonných príkazov, čo sa smie hovoriť. Nie zákazov, koho nesmiete nenávidieť, a príkazov, koho musíte milovať. Nie príkazov týkajúcich sa osobných názorov a osobných pocitov. Preto treba neustále bojovať za právo hovoriť. Áno, po správnosti hovoriť pravdu. „Ale sloboda prejavu neochraňuje prejav, ktorý sa vám páči. Ochraňuje prejav, ktorý sa vám nepáči“ (Larry Flynt). Preto pokusy definovať zákonmi pravdu sú zlé a nedemokratické. Treba hovoriť pravdu, ktorá je výsledkom vášho kritického myslenia. Sloboda prejavu prináša so sebou riziká.

Dnes deň čo deň vidíme sociálnych inžinierov s extrémnymi komunikačnými schopnosťami, ktorí uchopia marginálnu tému. Začnú hlásať niečo, čo je vytrhnuté zo súvislostí. Pravdu, ktorá je len polopravdou, ale bez kontextu vyzerá vierohodne. Príkladov máte okolo seba dostatok. Najlepšie je vybrať si tému, ktorá je bezvýznamná a minoritná (a preto ju nikto nerieši), kričať veľmi nahlas ľúbivé heslá o hodnotách, ľudských právach, spravodlivosti a slobode tých či oných a o právach tých či oných a začať týmito nezmyslami otravovať až za hranicu únosného ostatných obyvateľov. Vyeskalovať nepodstatnú tému na vrchol komunikácie. Na hlavnú diskusnú tému. Prekryjeme nejakú inú, oveľa dôležitejšiu tému a jednoducho ju marginalizujeme.  To je najväčšie nebezpečenstvo. Takýmto spôsobom sa dostali k moci všetky totalitné režimy a takýmto spôsobom zástancovia totality pracujú aj dnes. Ale brániť sa tomu dá len otvoreným dialógom v rámci slobody prejavu. Pravda je vraj liek. Aj s vedľajšími účinkami. Ale ak chceme mať pozitívny efekt z pravdy, vedľajšie účinky musíme dokázať tolerovať. Spoločnosť, ktorá nie je schopná zniesť aj vedľajšie účinky pravdy, sa nedokáže vyliečiť. A chorá spoločnosť nedokáže žiť. Winston Churchill povedal, že tam, kde je veľká sloboda prejavu, je aj určitý objem hlúpeho prejavu.  Ale bez slobody prejavu nebudeme mať ani múdry prejav. Z histórie vieme, že obmedzovanie slobody prejavu bolo dvojsečnou zbraňou, ktorá spravidla nakoniec zabila toho, kto ju vytiahol. Ale predtým zabíjala nositeľov pokroku, nových myšlienok, lebo niekto chránil konvenčnú, vtedajšou spoločnosťou všeobecne akceptovanú  pravdu. Preto sa musíme brániť akýmkoľvek zásahom moci do slobody prejavu. Niekedy to znie pekne. Zakážme popieranie holokaustu. Kto by to nechcel? Zakážme nenávistné prejavy? Kto by to nechcel? Zakážme taký názor, prikážme taký názor. Facebook bude vymazávať statusy pod hrozbou pokuty. Kúpte si aplikáciu do mobilu, ktorá vám bude hovoriť, ktorý prejav je správny a ktorý nesprávny. A kde bude potom demokracia? Kto bude posudzovať, či Facebook nevymazal niečo nesprávne? Kto bude posudzovať, či váš prejav bol „v súlade s platnou doktrínou lásky k vybraným a nenávisti k určeným“? Inkvizícia, štátna bezpečnosť? Médium XYZ? Kto je ultimatívnym strážcom pravdy? Preháňam, aby som zdôraznil absurditu takéhoto prístupu. Totalitné režimy vždy vedeli, čo árijské a čo neárijské, čo je socialistické a čo je socializmu nepriateľské, čo je v súlade s tou či onou politickou doktrínou a čo je proti nej. A potom súdili a trestali. Budeme pokračovať v ich šľapajach? To nechcem a to plne odmietam. Demokracia a sloboda prejavu sú nerozlučne späté. Kto tvrdí, že je demokrat, nemôže obmedzovať slobodu prejavu. Vražda novinára, súvisiaca s jeho prácou, je hrozná, hraničná vec. Neprípustná. Ale rovnako neprípustné je aj vraždenie slobody prejavu iným spôsobom. Julian Assange je príkladom toho, ako dokáže vládna moc umlčovať pravdu. Preto vyzývam k netolerantnosti. Netolerantnosti voči tým, ktorí odsudzujú spisovateľov na smrť za publikovanie románu. Netolerantnosť voči tým, ktorí vraždia novinárov za to, že odhaľujú neprávosti. Aj k netolerantnosti voči štátnej moci, ktorá účelovo prenasleduje novinára za publikovanie pravdy. A k netolerantnosti voči tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom obmedzujú slobodu prejavu. Nedovoľme obmedzovať slobodu prejavu. Nikomu a zo žiadnych dôvodov.